60 rokov od založenia podniku ČSAD - z histórie DZ Rimavská Sobota.

Súvisiace články: * Dátum 1. júl 1949 - vznik ČSAD * Vývoj podniku ČSAD Banská Bystrica * Dopravný závod ČSAD Čadca *Dopravný závod ČSAD Dolný Kubín *Dopravný závod ČSAD Liptovský Mikuláš *Dopravný závod ČSAD Lučenec *Dopravný závod ČSAD Martin *Dopravný závod ČSAD Považská Bystrica *Dopravný závod ČSAD Prievidza So spoločenským a hospodárskym rozvojom okresu sa začal aj rozvoj verejnej cestnej dopravy. Na začiatočnej základni prevádzok autosprávy ČSD v Rimavskej Sobote sa postupne vytvoril dopravný závod ČSAD /od 1.1.1949/ s prevádzkárňami Lučenec, Fiľakovo, Modrý Kameň, Hnúšťa, Šafárikovo a Tisovec. Toto organizačné usporiadanie zostalo aj po vytvorení podniku ČSAD od 1.7.1949 a až 1.1.1951 sa odčlenili prevádzkárne Lučenec, Modrý Kameň a Fiľakovo. K organizačným zmenám došlo v roku 1956, keď sa vytvorili menšie závody v Hnúšti a v Šafárikove. Táto organizácia trvala do roku 1960, do vytvorenia okresného podniku ČSAD v Rimavskej Sobote so závodmi Šafárikovo a Hnúšťa - s prevádzkárňou Tisovec. V roku 1963 sa vytvoril Dopravný závod ČSAD v Rimavskej Sobote s prevádzkárňami Šafárikovo, Hnúšťa a Tisovec. Od 1.1.1976 sa z bývalej prevádzkárne Tisovec vytvorila pobočka TZZ ČSAD Žilina. Pri vzniku mal závod ČSAD Rimavská Sobota so svojimi prevádzkárňami 54 pracovníkov, 8 autobusov a 14 nákladných vozidiel. Prevádzkové objekty v závode i prevádzkárňach pozostávali z drevených provizórií, takže údržbárske a opravárenské práce sa vykonávali v lete i v zime na voľných priestranstvách. Postupne sa však dobudovávali menšie objekty v Rimavskej Sobota a v Šafárikove a až neskoršie sa postavila moderná prevádzkáreň v Hnúšti. Aj prevádzkáreň v Tisovci dostala nový objekt menšieho rozsahu, ktorý neskôr slúžil ako malá opravovňa TZZ. Vzhľadom na nedostatočné objekty závodu v Rimavskej Sobote začala sa v roku 1978 nová výstavba, ktorá bude plne vyhovovať potrebám. S rozvojom okresu bolo potrebné zabezpečovať aj primeraný rozvoj verejnej cestnej dopravy. V osobnej doprave v začiatkoch vykonávala náročnú prepravu baníkov v relácii Tisovec-Železník-Sirk a Šafárikovo-Železník. Prepravné požiadavky so spriemyselňovaním okresu rástli a tak vznikali nároky aj na občiansku dopravu. Podľa druhov cestujúcich bol /v r. 1979/ podiel robotníkov 34%, žiakov 12,4%, občianska doprava 33% a 20,6% nepravidelná zájazdová doprava. Pri tejto doprave bola pozoruhodná skutočnosť, že bola pomerne silná občianska doprava, ktorú využívali poľnohospodári z obcí, pri cestovaní za súkromnými a spoločenskými potrebami. Hustota spojov na tratiach sa postupne zvyšovala, pričom sa za pracovný deň vykonalo 1 013 spojov. V preprave osôb bolo nevyhnutné zvyšovanie kvality dopravy. Zlepšenie si vyžadovalo budovanie prístreškov na zastávkach a v okresnom sídle vybudovanie autobusového nástupišťa. Zo 431 zastávok má len 53 vybudované prístrešky a čakárne. V nákladnej doprave sa zaznamenal rozvoj primeraný rozvoju národného hospodárstva. Hneď v začiatkoch sa vykonávala preprava poľnohospodárskych produktov a to najmä mlieka a mliečnych výrobkov a v kampaniach preprava obilia, repy a rezkov. V nákladnej doprave sa závod zúčastňoval svojou prepravnou prácou na výstavbe vodnej nádrže Teplý vrch, na úlohách Hydrostavu Košice, Hutných stavieb, Lučobných závodov Hnúšťa a ďalších. Z celkových výkonov preprava potravín predstavovala 9,7% a stavebniny 79,8%. Výsledky, ktoré závod dosahoval v jednotlivých rokoch od vzniku, boli zárukou, že nároky v oblasti nákladnej dopravy bude úspešne plniť aj v budúcnosti. Išlo najmä o zabezpečovanie prepráv pri ďalšom spriemyselňovaní okresu, pri výstavbe nových podnikov, ako Závodu ťažkého strojárenstva v Rimavskej Sobote, Strojární Piesok a ďalších. Ďalšie spriemyselňovanie okresu si vyžadovalo aj rozširovanie počtu tratí v pravidelnej osobnej doprave a jej skvalitňovanie najmä v robotníckej a žiackej doprave. Výstavba nových objektov závodu, ktorá sa začala v roku 1978, zlepšila pracovné a sociálne podmienky pracujúcich a prispela k úspešnému plneniu úloh v ďalšom období. Článok a nasledujúce fotky BUSportál čerpá z výročnej publikácie "1949-1979 ČSAD v Stredoslovenskom kraji" a "25 rokov socialistickej prítomnosti ČSAD". Nabudúce Dopravný závod ČSAD Zvolen, Žiar n/Hronom, Žilina a V. Krtíš.

Čtyři takové speciály - safaribusy - můžete vyzkoušet v ZOO ve Dvoře Králové nad Labem.

Dvě dvou a dvě třídvéřové vyhlídkové nástavby na sedmičkových Karosách vozí návštěvníky v části SAFARI. Tři z nich jsme zachytili na fotografiích. Řidiči autobusu musí umět jezdit pomalu a používat "pneumatické" ovládání vrat, která oddělují SAFARI od klasické části zahrady i části v SAFARI mezi sebou. Řidič navíc plní i funkci průvodce - přes mikrofon je ozvučen celý autobus. BUSportál děkuje za laskavé přijetí Janě Myslivečkové z oddělení marketinku a za příjemné svezení a zasvěcený výklad řidiči Zdeňkovi Peterovi. www.zoodvurkralove.cz

60 rokov od založenia podniku ČSAD - z histórie DZ Prievidza.

Súvisiace články: * Dátum 1. júl 1949 - vznik ČSAD * Vývoj podniku ČSAD Banská Bystrica * Dopravný závod ČSAD Čadca *Dopravný závod ČSAD Dolný Kubín *Dopravný závod ČSAD Liptovský Mikuláš *Dopravný závod ČSAD Lučenec *Dopravný závod ČSAD Martin *Dopravný závod ČSAD Považská Bystrica V roku 1927 začalo cestnú dopravu niekoľko súkromných koncesovaných dopravcov, ktorí sa orientovali na pravidelnú dopravu osôb na trase Valaská Belá-Nováky-Prievidza a v roku 1941 na úseku Prievidza-Bojnice. V roku 1946, vplyvom začínajúcich sa socialistických premien a obnovenia ťažby uhlia opatrením bývalého Povereníctva dopravy prostredníctvom Autosprávy ČSD v Bratislave, začala sa preprava baníkov na nových pravidelných tratiach Prievidza-Handlová a Zemianske Kostoľany-Handlová. Táto doprava sa vykonávala piatimi nákladnými vozidlami prispôsobenými na prepravu osôb. K týmto tratiam v tom istom roku pribudli ďalšie v relácii Oslany-Nováky-Baňa Prievidza a Bojnice-Prievidza-Handlová. Koncom roka 1946 sa uskutočnil prísun dvoch autobusov typu Praga NDO, s ktorými sa otvorila doprava v relácii Prievidza-Martin a Prievidza-Bánovce nad Bebravou. Z hľadiska organizačného usporiadania v roku 1946 vznikla spoločná autostanica ČSD Prievidza, ktorá sa v roku 1948 stala súčasťou Autostanice ČSD Piešťany. Z tejto organizačnej základne sa po vytvorení n.p. ČSAD od 1.7.1949 zriadili prevádzkárne ČSAD Prievidza, Nováky a Handlová so začlenením k novovytvorenému závodu ČSAD Partizánske. V roku 1951 pri vytvorení krajských podnikov ČSAD sa zriadil Dopravný závod ČSAD Prievidza s prevádzkárňami v Novákoch a Handlovej. Toto organizačné usporiadanie s podriadenosťou ku krajskému podniku ČSAD v Nitre od roku 1953 trvalo až do roku 1960, keď sa vytvoril zo závodu ČSAD okresný podnik ČSAD v Prievidzi s pobočným závodom v Novákoch a kolónou v Handlovej. V roku 1963 bol okresný podnik ČSAD v Prievidzi zrušený a vytvoril sa znovu dopravný závod ČSAD s prevádzkárňami Nováky a Handlová, pričom zároveň sa včlenil do podniku ČSAD Banská Bystrica. Socialistickým rozvojom všetkých odvetví národného hospodárstva a spoločenského života sa sústavne zvyšovali prepravné požiadavky, či už na prepravu osôb alebo nákladov. Najmä v osobnej doprave bol tento rast veľmi intenzívny. Npríklad do kúpeľného centra Bojníc sa ročne prepravilo milión osôb za rekreačným účelom. Pri zabezpečovaní prepravných úloh sa sústavná pozornosť venovala preprave robotníkov-baníkov, v čom spočívalo ťažisko dopravnej práce. Rozvoj okresného mesta Prievidza bol mimoriadne rýchly a intenzívna bytová výstavba zvýšila náročnosť na prepravu obyvateľstva v meste. Preto 1.3.1977 bola zriadená mestská hromadná doprava s počtom 8 liniek. Aj v nákladnej doprave sa zaznamenal zvýšený rast prepravných požiadaviek, ktorý nadväzoval na prudký rozvoj jednotlivých odvetví hospodárstva. Nákladné vozidlá sa nasadzovali v zmluvnej doprave na nové stavby, ako ENO Zemianske Kostoľany, HUB Východná šachta, Nové uhoľné bane, Baňa Cígeľ, priehrada Nitrianske Rudno, Chemické závody Nováky a ďalšie. V minulosti vykonával závod prepravy aj na vodných dielach Krpeľany, Sučany a Trenčín. Pravidelne sa zúčastňoval na prepravách pri zásobovaní obyvateľstva mliekom, múkou, mäsovými výrobkami a pivom. V období poľnohospodárskych prác zabezpečoval prepravu pri zbere zemiakov, repy a rezkov a nárazove aj obilnín. V nákladnej doprave sa pozornosť sústreďovala na rozširovanie a upvevňovanie zavedených prepravných systémov, a to najmä v medzinárodnej preprave kusového tovaru a v rámci zbernej služby ČSAD. Výstavbou prekladišťa sa na to vytvorili priaznivé predpoklady. S tým bola spojená úloha zvýšenia akvizičnej činnosti s priemyselnými podnikmi a s podnikom zahraničného obchodu Čechofrakt a otvorenie pravidelných medzinárodných liniek Nováky-Miláno a Nováky -Terst. V osobnej dopravle šlo o trvalé skvalitňovanie robotníckej dopravy a podľa možností v kapacitách uspokojovanie potreby rekreačnej dopravy. Po roku 1979 sa v investičnej oblasti vynakladalo úsilie na termínové ukončenie stavebných prác na výstavbe nového dopravného závodu v Prievidzi v celkovom stavebnom náklade vyše 80 mil. Kčs. V súčinnosti s podnikovým riaditeľstvom sa riešila výstavba administratívnej budovy v Novákoch a prekladišťa kusového tovaru. Článok a nasledujúce fotky BUSportál čerpá z výročnej publikácie "1949-1979 ČSAD v Stredoslovenskom kraji". Nabudúce Dopravný závod ČSAD Rimavská Sobota, Zvolen, Žiar n/Hronom, Žilina a V. Krtíš.

Možná i proto, že je to cestování jasné a průhledné. Na cestu autem nemusíte mít ani čipovou kartu ani studovat po večerech tarify a slevy.

Při pročítání informací o všech těch integrovaných systémech, kartách, bonusech a tarifech mi připadá, že se služba cestujícím v dopravě absurdizuje. V podstatě proto, aby nakonec dostal každý na konci snesitelnou částku za svoje služby, probíhá teror cestujících. Zatímco dříve si prostě koupili jízdenku a jeli, nyní takto jezdí jen ti, které nebaví přemítat, kde a jak ušetřit za nejrůznější kombinace všeho možného. Ti většinou akceptují se skřípěním zubů systém v okolí bydliště, ale při cestě mimo region mají předem kopřivku, co je kde za vymyšlenost čeká. A protože mají často oprávněný pocit, že jezdí zbytečně draho (např. taková jednosměrná jízdenka vlakem pro individuum bez zákaznické karty je zatraceně vysoký luxus) a nechtějí diktát systému akceptovat, udělají si řidičák, koupí ojeté auto, natankují u pumpy a dojedou, kam potřebují, pokud lze v cíli zaparkovat. Pokud jezdí ve dvou či více, dokonce i levně. Je to tak už po desítky let a je to jasné, průhledné a pochopí to každý. O tom, že je to operativní a svým způsobem pohodlné nemluvě. Jistotou dopravců pak zůstávají děti a mladí lidé bez řidičských průkazů a staří a nemohoucí - i když tady také jen do času, nová generace důchodců už autem jezdit bude také. Dagmar Braunová

Jan Havíř. Provozovatelem většiny linek v Jeseníkách včetně linek rekreačních (tj. cyklobusy a skibusy) je společnost Veolia Transport Morava a.s.

Letos jsme vyzkoušeli, jak fungují cyklobusy v Jeseníkách a přinášíme našim čtenářům několik informací. Podle informací na webových stránkách www.veolia-transport.cz provozuje společnost na území Jeseníků čtyři cykloturistické linky směřující přes motorest Hvězda na Ovčárnu, která je oblíbeným výchozím bodem turistů a cykloturistů. Pod nejvyšší vrchol Moravy je možné se dostat ze čtyř měst – z Krnova, Olomouce, Šumperka a Jeseníku. Z Krnova jede cyklobus denně, z ostatních měst jen ve vybrané dny, obvykle o víkendech a státních svátcích. Cyklobusy jsou v provozu od 1. července až do konce srpna. Jízdní kola jsou přepravována ve vleku o kapacitě 24 kol. Je možné (ale ne povinné) místo pro jízdní kolo rezervovat. Místenku je možné zakoupit u smluvních prodejců (jejich seznam naleznete také na webových stránkách společnosti) a prostřednictvím internetu na adrese http://rsm.veolia-transport.cz . Vzhledem k velkému zájmu cestujících a vytížení cyklobusů rezervaci doporučujeme. Pěší turisté a ostatní cestující mohou kromě cyklobusů využít i ostatní linky. Při podrobnějším prostudování jízdních řádů zjistíte, že mezi jednotlivými linkami v oblasti Jeseníků existuje provázanost. Například v zastávce Malá Morávka, zastávka na sebe v několika časech čekají autobusy ve směru do Karlova, Rýmařova, Karlovy Studánky a Bruntálu, takže cestující, kteří z uvedených směrů do zastávky přijedou, mohou bez komplikací přestoupit na jiný spoj a pokračovat s minimálním zdržením v cestě. Jsme rádi, že i přes rostoucí oblibu individuální přepravy dává stále velké množství turistů a cykloturistů přednost dopravě hromadné, která se snaží (a určitě nejen v Jeseníkách) vycházet cestujícím všemožně vstříc. Jan Havíř Společnost VEZEKO vyrábí i přívěsy za autobusy.

BUSportál mediálně podporuje Sdružení Ty a já

60 rokov od založenia podniku ČSAD - z histórie DZ Považská Bystrica.

Súvisiace články: * Dátum 1. júl 1949 - vznik ČSAD * Vývoj podniku ČSAD Banská Bystrica * Dopravný závod ČSAD Čadca *Dopravný závod ČSAD Dolný Kubín *Dopravný závod ČSAD Liptovský Mikuláš *Dopravný závod ČSAD Lučenec *Dopravný závod ČSAD Martin Charakteristickým znakom okresu bola veľká intenzita jeho spriemyselňovania, najmä v odvetví strojárstva a metalurgie, ktoré produkovalo 50% výroby celého kraja, a napokon v odvetví chemickom a textilnom. Ďalej sa v okrese nachádzali vodné nádrže s hydroelektrárňami v Nosiciach a v Pov. Bystrici. Z týchto základných znakov vyplývala skutočnosť, že išlo o okres s najvyššou zamestnanosťou v kraji. Už v minulosti, najmä v Považskej Bystrici, Dubnici a v Púchove vznikal v menšom rozsahu priemysel, ktorá dával podnet na vykonávanie koncesovanej autobusovej dopravy. Takto súkromní koncesionári zriadili 9 autobusových tratí, ktoré boli v rokoch 1949 a 1950 po znárodnení začlenené do dopravy ČSAD. Po oslobodení sa začal dôslednejší rozvoj priemyslu, čo kládlo nároky najmä na prepravu osôb. Dopravná situácia sa riešila tak, že existujúca autospráva ČSD Piešťany vytvorila svoje prevádzky v Považskej Bystrici, Ilave a Púchove. Dňom 1.7.1949, keď vznikol národný podnik ČSAD, sa prevzali tieto zložky od ČSD a vytvorili sa z nich prevádzkárne ČSAD. Po utvorení krajských podnikov ČSAD 1.7.1951 bol zriadený dopravný závod Považská Bystrica s prevádzkárňami v Ilave a v Púchove. Takéto organizačné usporiadanie trvalo až do zriadenia n.p. ČSAD v Žiline. Po územnej reorganizácii okresov v rokoch 1960-1963 sa vytvoril okresný podnik ČSAD v Považskej Bystrici so závodom v Ilave a jeho prevádzkárňou v Púchove. V rokoch začlenenia prevádzok ČSD do podniku ČSAD neboli z materiálnej stránky v okrese takmer nijaké podmienky na rozvoj verejnej dopravy. Vlastný dopravný závod v Považskej Bystrici sa tvoril v provizóriách na železničnej stanici a prevádzkárne Ilava a Púchov mali malé, nepostačujúce objekty. Až v roku 1953 sa začala výstavba vlastného dopravného závodu v Považskej Bystrici. Stavebné práce sa realizovali v troch etapách. Posledná etapa bola ukončená v roku 1965. Vybudovala sa aj nová prevádzkáreň ČSAD Ilava, ktorá sa odovzdala do užívania v roku 1976. V rámci rekonštrukcie sa zlepšili podmienky v rokoch 1976-1977 a v prevádzkárni Púchov, ale napriek tomu v záujme zvládnutia neprestajne rastúcich prepravných požiadaviek sa ukazovala nevyhnutná potreba vybudovania novej prevádzkárne ČSAD. V rámci vývoja závodu sa vybudovalo rekreačné zariadenie Podjavorník, ktoré slúžilo jednak na rekreáciu detí celého podniku v letných mesiacoch a okrem toho aj na rekreáciu vlastných pracovníkov a ich rodín. Za tohto rozvoja dopravného závodu ČSAD Považská Bystrica a prevádzkární Ilava a Púchov sa vyvíjala aj dopravno-prepravná situácia v okrese, v ktorom mimoriadne intenzívne rástli prepravné požiadavky zo začiatku na prepravu robotníkov a žiakov. To si vyžiadalo rýchly rozvoj osobnej dopravy ČSAD, ktorá v roku 1950 mala už 13 pravidelných autobusových tratí s dĺžkou 356 km. V roku 1978 sa v okresnom sídle v Považskej Bystrici zriadila mestská doprava. Hlavnou úlohou v preprave osôb bola preprava robotníkov, ktorá potvrdzovala veľkú hybnosť obyvateľstva. Zloženie cestujúcich bolo také, že v osobokilometroch dosahovala 52,9% preprava robotníkov, 8,1% preprava žiakov, 23,1% preprava občianska a nepravidelná doprava 15,9%. Do roku 1979 boli na autobusovú sieť zapojené všetky obce a osady v okrese. Zlepšovali sa aj autobusové zariadenia, najmä v priemyselných centrách a to budovaním autobusových nástupíšť v Novej Dubnici a pri závode SMZ Dubnica, ako aj odovzdaním nového autobusového nástupišťa v Považskej Bystrici v roku 1976, na ktorého výstavbu prispel podnik ČSAD určeným investičným podielom. Článok a nasledujúce fotky BUSportál čerpá z výročnej publikácie "1949-1979 ČSAD v Stredoslovenskom kraji". Nabudúce Dopravný závod ČSAD Prievidza, Rimavská Sobota, ...

s nápisom "Gorod geroj Smolensk", ktorý prekonal cestu z ďalekého ruského Smolenska až do Banskej Bystrice.

Autobus ZK6119HA, s kapacitou 47-49 cestujúcich dosahuje maximálnu rýchlosť 120 km/h. BUSportálu sa nepodarilo zistiť, komu autobus patrí, no národná hrdosť, či príslušnosť k "hrdinskému mestu" prejavená polepom autobusu stojí za povšimnutie.

60 rokov od založenia podniku ČSAD - z histórie DZ Martin.

Súvisiace články: * Dátum 1. júl 1949 - vznik ČSAD * Vývoj podniku ČSAD Banská Bystrica * Dopravný závod ČSAD Čadca *Dopravný závod ČSAD Dolný Kubín *Dopravný závod ČSAD Liptovský Mikuláš *Dopravný závod ČSAD Lučenec Základy rozvoja dopravy v minulosti sa opierali o železničnú dopravu, keďže cez okres prechádzali dôležité železničné trasy, a to Bohumín-Košice, Vrútky-Zvolen a neskoršie Vrútky-Banská Bystrica. Najmä posledné trasy prechádzali stredom okresu, čo umožňovalo spojenie obcí a osád s okresným sídlom Martin. To boli príčiny, pre ktoré sa oneskoroval v minulosti rozvoj verejnej aj neverejnej dopravy. Až v roku 1930 koncesovaní dopravcovia pokusne zaviedli autobusovú dopravu dvoma autobusmi v relácii Kláštor pod Znievom-Železničná stanica Martin a Necpaly-Martin. Po krátkom čase pre nerentabilnosť aj túto dopravu majitelia zastavili. Až po februárovom víťazstve pracujúcich nastal nebývalý budovateľský rozmach. Rýchle spriemyselňovanie okresu, rozsiahla investičná výstavba a otváranie nových výrobných závodov si vyžiadalo vytvoriť aj pohotovú a svojimi kapacitami dostatočnú verejnú cestnú dopravu. Takto sa v roku 1949 založila prvá prevádzkáreň ČSAD na železničnej stanici vo Vrútkach v núdzových objektoch, s dvoma autobusmi Praga RND a troma nákladnými vozidlami. Centrom výstavby bola oblasť Martin, kde prevádzkové objekty tvorili dve drevené provizóriá, pričom opravárenské práce na vozidlách sa vykonávali pod holým nebom. Iniciatíva a nadšenie boli hnacou silou, ktorá viedla pracovníkov k zvládnutiu úloh za týchto ťažkých podmienok. V roku 1951, vzhľadom na rýchly rast požiadaviek, bola zriadená prevádzkáreň Turčianske Teplice s troma autobusmi a troma nákladnými vozidlami. Jej umiestnenie sa zabezpečilo v drevených provizóriách, ktoré sa vykúpili a upravili. Od toho času sa zvýšil vozový park prevádzkárne šesťnásobne. Po celkových organizačných úpravách v roku 1953 sa z jestvujúcej prevádzkárne vytvoril Dopravný závod ČSAD v Martine. Už v tom čase prebiehala výstavba nových objektov závodu a v roku 1955 sa závod do nich presťahoval. Touto výstavbou sa závod zaradil medzi moderne vybudované závody s kapacitou 120 motorových vozidiel. V susedstve závodu sa nachádzala ďalšia dopravná organizácia-Dopravný podnik mesta Martina. Jeho vznik sa datuje tiež do rokov 1948-1949. Mestskú dopravu otvoril jeden autobus medzi Martinom a Vrútkami. V ďalších rokoch sa doprava osôb rozšírila na Bystričku, Podháj a Stráne. V roku 1962 sa mestská doprava zlúčila s dopravou ČSAD a od toho času celú cestnú dopravu vykonával závod ČSAD. Od roku 1958 sa datuje začiatok mechanizovaného spracovávania technicko-ekonomických informácií v závode, v spolupráci s Tlačiarňami SNP v Martine. Od 1.1.968 sa zriadila pri závode podniková strojno-počtovnícka stanica /SPS/ na spracovávanie sociálno-ekonomických informácií pre potreby celého podniku. Novozaložená SPS začala svoju činnosť na číslicových diernoštítkových strojoch typu ARITMA. V rokoch 1969-1970 sa tieto stroje nahradili modernejšími alfanumerickými strojmi. V tomto období bola SPS presťahovaná do adaptovanej a čiastočne prestavanej budovy. Strojové vybavenie sa doplnilo o počítač A 101, čím sa rozšírili možnosti spracúvania informácií. S rozvojom závodu sa zlepšovali aj pracovné a životné podmienky pracovníkov. V roku 1963 bola daná do užívania garážovacia hala, vybudovaná nákladom 1 400 000 Kčs. Do objektov závodu sa zaviedlo parovodné vykurovanie, čím sa zlepšili pracovné podmienky najmä v dielenských priestoroch. Upravilo sa nádvorie v prevádzkárni v Turčiansych Tepliciach. Urobila sa plynofikácia v závodnej jedálni. V roku 1972 sa dokončila výstavba osembytovej jednotky a slobodárne pre 40 prechodne bývajúcich pracovníkov závodu. Uprostred intenzívneho rozvoja postihla závod v júni 1960 väčšia povodeň, ktorá okrem materiálnych škôd prerušila opravárenskú činnosť a závod obnovil prevádzku a chod dopravy v okrese len s veľkým úsilím všetkých pracovníkov. Mesto Martin s miestnymi časťami Vrútky, Priekopa a Záturčie a obcami Bystrička, Lipovec a Turčianske Kľačany tvorilo záujmovú oblasť mestskej dopravy. Zavedenie bezhotovostného platobného styku v mestskej doprave od 1.8.1977 prinieslo mnohé pozitívne výsledky v celom prepravnom procese. Prudký rast zaznamenala aj nepravidelná doprava. V priemere ročne vykonávala viac ako 6 500 zájazdov, z toho vyše 100 do zahraničia. Článok a nasledujúce fotky BUSportál čerpá z výročnej publikácie "1949-1979 ČSAD v Stredoslovenskom kraji". Nabudúce Dopravný závod ČSAD Považská Bystrica, Prievidza, Rimavská Sobota, ...

Priekopníkom ekologického druhu mestskej hromadnej dopravy (MHD) trolejbusmi na území Slovenska boli Vysoké Tatry.

(TASR) - Tu začali trolejbusy voziť ľudí už v rokoch 1904 až 1906 na linke Poprad – Veľký Slavkov – Starý Smokovec na trati dlhej 11 km. Tatry sa vtedy právom hrdili prvenstvom, pretože prvý trolejbus na svete začal jazdiť iba o 4 roky skôr. Trať viedla náročným terénom a vozidlá sa museli vyrovnávať aj s vrtochmi počasia, preto bola hromadná doprava trolejbusmi v Tatrách ukončená v roku 1906. Trolejbusmi sa dá na Slovensku v súčasnosti povoziť v Bratislave, Banskej Bystrici, Košiciach, Prešove a Žiline. V Bratislave táto forma dopravy existuje od roku 1909. Prvú bratislavskú trolejbusovú trať otvorili 19. júla. Niesla názov Elektrická automobilová linka do Vydrickej doliny (na Železnú studničku). Dĺžka trate bola 5800 metrov, náklady na výstavbu tvorili 310.000 korún. Jazdilo na nej 7 trolejbusov, z toho štyri otvorené (letné), dva uzavreté a jeden nákladný. Trolejbusy jazdili v Bratislave 6 rokov. Potom bola ich prevádzka v roku 1915 zrušená pre nerentabilnosť. Opätovne začali fungovať v roku 1941. Prvé tri linky boli označené písmenami M, P a H. Keď liniek pribudlo, označovali sa číslicami. Trolejbusová doprava sa rozvíjala do roku 1960. Jej útlm v nasledujúcom období zvrátila až ropná kríza v roku 1990. Dnes majú Bratislavčania k dispozícii 10 trolejbusových liniek a jednu hybridnú, na ktorej od roku 2006 jazdia duobusy (nízkopodlažné trolejbusy s dvoma systémami pohonu, ktoré môžu jazdiť napájané cez trolejové vedenie a plynule aj pomocou dieselového agregátu na úsekoch bez trolejového vedenia). Uvažuje sa o predĺžení trolejbusovej linky z Trnávky na letisko. V Banskej Bystrici sa prvý projekt zavedenia trolejbusov objavil v rokoch 1935 a 1937. K realizácii trolejbusovej dopravy došlo až v roku 1989, keď sa začala prevádzka prvej linky do Kremničky. Onedlho pribudlo ďalších 6 liniek. Do roku 1994 pokračovalo rozširovanie tratí. Ťažkosti s trolejbusovou dopravou sa vyhrotili na konci roka 2005, keď nezhody medzi mestom, prevádzkovateľom trolejbusovej dopravy Banskobystrickým dopravným podnikom a novým prevádzkovateľom banskobystrickej hromadnej dopravy spoločnosťou SAD Zvolen vyústili do zrušenia trolejbusovej dopravy v Banskej Bystrici. K jej opätovnému obnoveniu došlo po mnohých rokovaniach až 9. novembra 2007, keď do ulíc mesta vyšli trolejbusy na dvoch linkách. Prešovské ulice brázdia trolejbusy od roku 1962. Projekt tohto druhu dopravy bol schválený v roku 1958. Ako prvá sa začala elektrifikovať linka č. 1, ktorá viedla z Nižnej Šebastovej cez Šarišské Lúky do Prešova a ďalej do Solivaru. Aj keď výstavbu zdržali viaceré technické problémy, 13. mája 1962 sa na nej cestujúci mohli prvý raz odviezť trolejbusmi. V roku 1966 už trolejbusy premávali po Košickej, Sabinovskej, Budovateľskej a bývalej Gottwaldovej ulici. V prvej polovici 70. rokov došlo k predĺženiu tratí. Nové projekty tratí do okrajových štvrtí mesta sa už uskutočniť nepodarilo. Pod vplyvom lacnej ropy sa aj v Prešove začali presadzovať vo väčšej miere autobusy. Až keď cena ropy narástla, pristúpilo mesto v 90. rokoch k opätovnému elektrifikačnému programu. Ako prvé bolo v roku 1985 na sieť trolejbusovej dopravy pripojené Sídlisko III. Trolejbusy dosiahli väčšinový podiel na výkonoch MHD na území mesta Prešov po roku 1992, keď bola zavedená trolejbusová doprava aj na najväčšie sídlisko Sekčov. V budúcnosti sa počíta s rozširovaním ekologickej trolejbusovej dopravy na sídlisko Šváby a druhým prepojením centra mesta so sídliskom Sekčov po Rusínskej ulici. Trolejbusovú dopravu v Košiciach tvorí jedna trať s dĺžkou 33 km. O jej vybudovaní sa rozhodlo v prvej polovici 80. rokov. Budovanie prvého úseku na trase Dargovských hrdinov – Mlynská bašta sa začalo na počiatku 90. rokov. Prvý trolejbus vyšiel na skúšobnú jazdu 2. septembra 1993. Prvá trolejbusová linka bola označená číslom 70 a začala premávať 27. septembra 1993. Od roku 1995 je sprevádzkovaný úsek Mlynská bašta - Námestie osloboditeľov, od roku 1998 sa jazdí na Sídlisko KVP a o rok neskôr sa sprevádzkovala krátka odbočka do Myslavy. V meste Žilina začali trolejbusovú dopravu budovať v roku 1992, pričom prvú linku na 10 kilometrov dlhej trase prvej etapy z mesta na sídlisko Vlčince spustili v roku 1994. Druhá etapa sa začala v roku 1998. Jej cieľom bolo vybudovať trolejbusovú trasu s ukončením na konečnej otočke na sídlisku Hájik. V rámci celej stavby sa vybudovali trolejbusové trasy obojsmerného vedenia s celkovou dĺžkou približne 20 kilometrov ako aj depo s kompletným zázemím. Celkové náklady na výstavbu trolejbusovej dopravy v Žiline vrátane trolejových vozidiel presiahli 800 miliónov korún. V roku 2007 sa pristúpilo k novému trasovaniu trolejbusových liniek, do ktorého sa premietla predovšetkým požiadavka zhustenia intervalov niektorých liniek a spojenia sídlisk s centrom mesta, nemocnicou, školami a obchodnými centrami bez prestupovania.